Hlava

Na vysokej škole bolo fajn, aj keď sa to ničím nevyrovnalo gymnáziu. Tam človek "dozrieval". Na výške sa tváril, že mu bude patriť svetlá budúcnosť. Gymnázium bolo v mojom živote "akčnejšie".
Z vysokej školy som si odniesol pochopenie niektorých (mimovedeckoteoretických) teórií. Vždy ma bavilo skúmať javy a dávať im "teoretické" alebo "hypotetické" odôvodnenie príčin a dôsledkov.
Takže jednou hlavnou vysokoškolskou teóriou, týkajúcou sa procesov v študentovej hlave, bola "teória" chrobákov v hlave. Táto teória ma napadal pri pozorovaní správania sa spolužiaka Vladimíra M. (podobnosť s "celebritou" čisto náhodná) v rôznych, neopakovateľných, nepredvídateľných, nepravidelných a náhodných situáciách. Aj keď som úspešne absolvoval všetky prednáška, cvičenia, semináre a skúšky z psychológie, zistil som, že "všetko je inak"!
Žiadne poznatky klasickej, či modernej vedy sa nedali aplikovať na spolužiaka Vladimíra M. Správal sa a reagoval úplne inak ako sa očakávalo. Jediné, čo sa nemenilo bol neustály úsmev. Taký "popodfúzový". Dlho som, napríklad, nevedel pochopiť ako dokáže v pravidelných 20 minútových intervaloch po prednáške z filozofie opakovať slovné spojenie - Platón Balatón..., Platón Balatón... (dnes by mohol mať za tieto "výzvy" politické problémy národnostného charakteru s historickým dosahom). Aj som sa pokúšal pochopiť súvislosť antického filozofa s jazerom u našich južných susedov ale zlyhalo mi logické myslenie. Časom sa ukázalo, že Vladimír M. má záľubu v menách a priezviskách slávnych ľudí, osobností, pedagógov a študentov. Len svoje nevyslovoval. Dokázal si ich opakovať celé hodiny s rôznymi slovnými spojeniami. Alebo aj bez nich, dôsledne vyslovujúc jednotlivé hlásky a slabiky. To je ale len jedna vlastnosť Vladimíra M.. Bol úplne normálnym študentom okrem situácií ktoré sa mu zdali byť ťažko zvládnuteľné - telefonovanie, cestovanie domov na východ, telocvik a "vojenské predmety". Vtedy bol schopný pomýliť si lopatu s krompáčom. Doslovne! Ako kabaretné gagy to bolo pre nás zábavné, no v skutočnosti to bola skôr tragikomédia. Potom som zrazu na to prišiel. Na vine boli chrobáky! Chrobáky v hlave človeka. Máme ich všetci. Žijú vo svojich komôrkach medzi mozgovými závitmi, pobehujú po vybehaných cestičkách. Majú svoj systém, svoju logiku. Niektoré sú smutné, iné veselé, ďalšie huncútske alebo neposlušné. Niekto má aj zlých chrobákov. Neposlušných a lenivých. Vládne tam dočasné prímerie. Ale len do chvíle, keď je prímerie narušené nejakým neposlušným chrobákom. Začne robiť neplechu, potkýnať ostatných chrobákov, jazdiť v protismere, vykrikovať neslušné slová a vylepovať protichrobáčie plagáty.. atď., atď. Najprv z toho začne bolieť hlava lebo v nej hučí ako v úli. Potom to popletie reakcie človeka a začne hovoriť aj to, čo nechce. Alebo sa správa celkom ako posadnutý (chrobákmi).
Takéto "chrobáčie vzbury" sú potom predmetom skúmania v rámci JPP a podobných projektov. Mne z toho vychádza, že človek je bezmocný tvor v rukách (nohách) hmyzu. Na vine všetkých nevysvetliteľných správaní a tým vzniknutých problémov sú chrobáky. Z toho dôvodu by som si dovolil poopraviť známy výrok. a to asi tak "Za všetkým hľadaj CHROBÁKA!"
Yesterdaaaay... Dnes aj Zajtra.