... by Georgio Babulic
Včera mi volal najvyšší
že mu zmizol anjel najmilší
a či o tom niečo viem
Nemalo by zmysel zapierať
veď on vie všetko a stratil anjela
skrátka som mu povedal
Bože ty máš anjelov dosť
pre seba aj na vývoz
a mňa nemá kto strážiť
tak ma netráp!
Ty máš všetko čo len chceš
na čo si spomenieš
a tak som ti vzal bohužiaľ
najkrajšieho anjela
Každú chvíľu čakám krutý trest
ale s tebou sa to bude ľahšie niesť
hádam mi nezláme väz
S tebou by to menej bolelo
stavím sa že plné nebo anjelov
raz túži vidieť zem
Bože ty máš anjelov dosť
pre seba aj na vývoz
a mňa nemá kto strážiť
tak ma netráp!
Ty máš všetko čo len chceš
na čo si spomenieš
a tak som ti vzal bohužiaľ
najkrajšieho anjela
Budeme sa strážiť navzájom
Budeme sa strážiť navzájom
Druha zmena
Keď som bol malý, pýtali sa ma veľkí ľudia, ujovia a tety (tie sa na to pýtajú vždy), že čím by som chcel byť. Deti majú rôzne predstavy o pracovných náplniach jednotlivých povolaní. Vtedy sa mi páčilo, že po ulici chodí najväčšie auto aké som kedy videl a pri ňom pobehuje pár šikovných ujov. Závidel som im to veľké oranžové auto. Tak som chcel byť smetiarom. Našim to veľmi nevoňalo. Nechápem prečo!?
Vynálezcom ma tiež neuznali. - Veď môžeš vyletieť do vzduchu!
Tým pádom som mal zatrhnutého aj pyrotechnika, kozmonauta, letca, plynára a akrobata na trampolíne. Mrzí ma, že mi neprešiel ani automechanik a nočný zámočník. Škoda, mohla to byť zlatá baňa.
- Len sa ty pekne drž pri zemi a pracuj pekne s ľuďmi.
Preboha, hrobárom nie! Alebo mi chceli mi naznačiť, že poľnohospodárstvo je výhodné remeslo?! Po exkurzii na JRD to nevoňalo zase mne.
Kompromis: objavovať + zem = archeológ! Jednoduché počty ale nezrealizované. Archeológov bolo na túto krajinu dosť.
Pochopil som, že svetské povolania treba brať ako súčasť života a osudu. Svoje poslanie, byť užitočný z oblakov si spĺňam po svojom. Prešiel som si zoznam všetkých povolaní, od reálnych cez nereálne, antické, stredoveké, bájne, rozprávkové, či biblické.
Až som našiel medzeru v hierarchii nebeských funkcií. Tesár nechal dieru!
Zistil som, že každý človek má niekde svojho anjela. Celý deň nad ním drží ochranné krídla. Ten anjel toho má naozaj dosť. Niektorí anjeli majú na krídlach určite aj kŕčové žily alebo reumu. Tak aj oni si potrebujú niekedy urobiť "údržbu". Bieli sú preto, že cez deň ich táto farba na oblohe maskuje. A určite dobre. Videli ste niekedy cez deň lietať anjela? Nevideli. A ani v noci. Vtedy by ich malo byť vidieť. Biela v noci veľmi neúčinkuje. Z toho je jasné, že majú pracovné voľno. Kto sa potom stará o ľudí?! Sovy? Netopiere? Nočné mory?
Nie! Ja! Nočný anjel. Ak je niekomu smutno, alebo sa bojí, nech si pomyslí na mňa, napíše mi, alebo nech pošle SMS (cena SMS je účtovaná...). Zatiaľ je táto služba v skúšobnej prevádzke len pre mojich priateľov. Priznám však úprimne, roboty je veľa, žiadne odbory, na stravné lístky nemám nárok (že vraj v noci sa nemá jesť), hustá premávka (tie metly by mali zakázať) a ešte tu hore strašne fúka.
Takže držím druhú zmenu…
Javisko
Svet je ako veľké javisko, kde sa odohrávajú všetky tie komédie, drámy a tragédie, zahrané nami podľa knihy s titulom "Život". Sme scénaristi, producenti, maskéri, komparzisti, herci aj režiséri. Bez nároku na honorár či Oskara. Nie každý "kus" má však happy end. - Byť, či nebyť?...
Hlava
Na vysokej škole bolo fajn, aj keď sa to ničím nevyrovnalo gymnáziu. Tam človek "dozrieval". Na výške sa tváril, že mu bude patriť svetlá budúcnosť. Gymnázium bolo v mojom živote "akčnejšie".
Z vysokej školy som si odniesol pochopenie niektorých (mimovedeckoteoretických) teórií. Vždy ma bavilo skúmať javy a dávať im "teoretické" alebo "hypotetické" odôvodnenie príčin a dôsledkov.
Takže jednou hlavnou vysokoškolskou teóriou, týkajúcou sa procesov v študentovej hlave, bola "teória" chrobákov v hlave. Táto teória ma napadal pri pozorovaní správania sa spolužiaka Vladimíra M. (podobnosť s "celebritou" čisto náhodná) v rôznych, neopakovateľných, nepredvídateľných, nepravidelných a náhodných situáciách. Aj keď som úspešne absolvoval všetky prednáška, cvičenia, semináre a skúšky z psychológie, zistil som, že "všetko je inak"!
Žiadne poznatky klasickej, či modernej vedy sa nedali aplikovať na spolužiaka Vladimíra M. Správal sa a reagoval úplne inak ako sa očakávalo. Jediné, čo sa nemenilo bol neustály úsmev. Taký "popodfúzový". Dlho som, napríklad, nevedel pochopiť ako dokáže v pravidelných 20 minútových intervaloch po prednáške z filozofie opakovať slovné spojenie - Platón Balatón..., Platón Balatón... (dnes by mohol mať za tieto "výzvy" politické problémy národnostného charakteru s historickým dosahom). Aj som sa pokúšal pochopiť súvislosť antického filozofa s jazerom u našich južných susedov ale zlyhalo mi logické myslenie. Časom sa ukázalo, že Vladimír M. má záľubu v menách a priezviskách slávnych ľudí, osobností, pedagógov a študentov. Len svoje nevyslovoval. Dokázal si ich opakovať celé hodiny s rôznymi slovnými spojeniami. Alebo aj bez nich, dôsledne vyslovujúc jednotlivé hlásky a slabiky. To je ale len jedna vlastnosť Vladimíra M.. Bol úplne normálnym študentom okrem situácií ktoré sa mu zdali byť ťažko zvládnuteľné - telefonovanie, cestovanie domov na východ, telocvik a "vojenské predmety". Vtedy bol schopný pomýliť si lopatu s krompáčom. Doslovne! Ako kabaretné gagy to bolo pre nás zábavné, no v skutočnosti to bola skôr tragikomédia. Potom som zrazu na to prišiel. Na vine boli chrobáky! Chrobáky v hlave človeka. Máme ich všetci. Žijú vo svojich komôrkach medzi mozgovými závitmi, pobehujú po vybehaných cestičkách. Majú svoj systém, svoju logiku. Niektoré sú smutné, iné veselé, ďalšie huncútske alebo neposlušné. Niekto má aj zlých chrobákov. Neposlušných a lenivých. Vládne tam dočasné prímerie. Ale len do chvíle, keď je prímerie narušené nejakým neposlušným chrobákom. Začne robiť neplechu, potkýnať ostatných chrobákov, jazdiť v protismere, vykrikovať neslušné slová a vylepovať protichrobáčie plagáty.. atď., atď. Najprv z toho začne bolieť hlava lebo v nej hučí ako v úli. Potom to popletie reakcie človeka a začne hovoriť aj to, čo nechce. Alebo sa správa celkom ako posadnutý (chrobákmi).
Takéto "chrobáčie vzbury" sú potom predmetom skúmania v rámci JPP a podobných projektov. Mne z toho vychádza, že človek je bezmocný tvor v rukách (nohách) hmyzu. Na vine všetkých nevysvetliteľných správaní a tým vzniknutých problémov sú chrobáky. Z toho dôvodu by som si dovolil poopraviť známy výrok. a to asi tak "Za všetkým hľadaj CHROBÁKA!"
Yesterdaaaay... Dnes aj Zajtra.
Z vysokej školy som si odniesol pochopenie niektorých (mimovedeckoteoretických) teórií. Vždy ma bavilo skúmať javy a dávať im "teoretické" alebo "hypotetické" odôvodnenie príčin a dôsledkov.
Takže jednou hlavnou vysokoškolskou teóriou, týkajúcou sa procesov v študentovej hlave, bola "teória" chrobákov v hlave. Táto teória ma napadal pri pozorovaní správania sa spolužiaka Vladimíra M. (podobnosť s "celebritou" čisto náhodná) v rôznych, neopakovateľných, nepredvídateľných, nepravidelných a náhodných situáciách. Aj keď som úspešne absolvoval všetky prednáška, cvičenia, semináre a skúšky z psychológie, zistil som, že "všetko je inak"!
Žiadne poznatky klasickej, či modernej vedy sa nedali aplikovať na spolužiaka Vladimíra M. Správal sa a reagoval úplne inak ako sa očakávalo. Jediné, čo sa nemenilo bol neustály úsmev. Taký "popodfúzový". Dlho som, napríklad, nevedel pochopiť ako dokáže v pravidelných 20 minútových intervaloch po prednáške z filozofie opakovať slovné spojenie - Platón Balatón..., Platón Balatón... (dnes by mohol mať za tieto "výzvy" politické problémy národnostného charakteru s historickým dosahom). Aj som sa pokúšal pochopiť súvislosť antického filozofa s jazerom u našich južných susedov ale zlyhalo mi logické myslenie. Časom sa ukázalo, že Vladimír M. má záľubu v menách a priezviskách slávnych ľudí, osobností, pedagógov a študentov. Len svoje nevyslovoval. Dokázal si ich opakovať celé hodiny s rôznymi slovnými spojeniami. Alebo aj bez nich, dôsledne vyslovujúc jednotlivé hlásky a slabiky. To je ale len jedna vlastnosť Vladimíra M.. Bol úplne normálnym študentom okrem situácií ktoré sa mu zdali byť ťažko zvládnuteľné - telefonovanie, cestovanie domov na východ, telocvik a "vojenské predmety". Vtedy bol schopný pomýliť si lopatu s krompáčom. Doslovne! Ako kabaretné gagy to bolo pre nás zábavné, no v skutočnosti to bola skôr tragikomédia. Potom som zrazu na to prišiel. Na vine boli chrobáky! Chrobáky v hlave človeka. Máme ich všetci. Žijú vo svojich komôrkach medzi mozgovými závitmi, pobehujú po vybehaných cestičkách. Majú svoj systém, svoju logiku. Niektoré sú smutné, iné veselé, ďalšie huncútske alebo neposlušné. Niekto má aj zlých chrobákov. Neposlušných a lenivých. Vládne tam dočasné prímerie. Ale len do chvíle, keď je prímerie narušené nejakým neposlušným chrobákom. Začne robiť neplechu, potkýnať ostatných chrobákov, jazdiť v protismere, vykrikovať neslušné slová a vylepovať protichrobáčie plagáty.. atď., atď. Najprv z toho začne bolieť hlava lebo v nej hučí ako v úli. Potom to popletie reakcie človeka a začne hovoriť aj to, čo nechce. Alebo sa správa celkom ako posadnutý (chrobákmi).
Takéto "chrobáčie vzbury" sú potom predmetom skúmania v rámci JPP a podobných projektov. Mne z toho vychádza, že človek je bezmocný tvor v rukách (nohách) hmyzu. Na vine všetkých nevysvetliteľných správaní a tým vzniknutých problémov sú chrobáky. Z toho dôvodu by som si dovolil poopraviť známy výrok. a to asi tak "Za všetkým hľadaj CHROBÁKA!"
Yesterdaaaay... Dnes aj Zajtra.
Zabudnutý úsmev
Ľudia sú schopní urobiť úplne všetko pre dve veci: peniaze a lásku. Sú to dva diametrálne odlišné pojmy. Každý znamená niečo iné a predsa pre rôznych ľudí znamenajú to isté - "šťastie". Nie sú však navzájom kompatibilné, nemôžete ich chemicky zlúčiť, ich vzájomná reakcia by bola katastrofálna. Jedno je hmotné druhé abstraktné s hmotnými následkami.
Ako chlapec som podstatne viac času venoval (na rozdiel od dnešnej "plejstejšnovej" generácie) pobytu v mestskej knižnici a knihám samotným. Jedna poviedka mi obzvlášť utkvela v pamäti.
Mladý človek, túžiaci po bohatstve, moci a sláve, vymenil svoju schopnosť smiať sa za niečo neobvyklé. Schopnosť vyhrať každú stávku. Získal svoj "sen". Vyhrával všade kde sa len dalo. Vždy mal pravdu. Bol neomylný. Stačilo len uzavrieť stávku a o výsledok sa nemusel starať. Získal peniaze, moc a slávu. No úsmev na jeho tvári už nik nevidel. Postupne zistil, že niečo nie je v poriadku. Nech vykrúcal kútiky úst ako chcel, úsmev zmizol, zostala len smutná tvár. Navyše, už nikdy nestretol človeka, ktorému "predal" úsmev. Jeho úsmev sa stratil.
Komické je, že ľudia, ktorí majú dostatok "finančného šťastia" vidia okolo seba len usmievavé tváre... Ale ktorý z tých úsmevov je skutočný?
Nechajme peniaze peniazmi. Pozrime sa na druhý, "abstraktný" pojem. Láska. Jedna z najvyšších emócií. Koľko básní sa o nej napísalo? Koľko piesní zložilo? Koľko vojen sa kvôli nej viedlo? To nik nespočítal a ani počítať nebude. Večná téma. Zaujímavé je, že v biblii o láske Adama k Eve, nie je ani písmenko... Prečo? Možno, že jednoducho nemal na výber. Alebo láska ešte nebola patentovaná a neboli prideľované licencie. Takže neexistovala ani žiarlivosť. Láska prešla svojim „vývojom“. V rozprávkach je to jednoduché, tam to vždy (okrem troch kozliatok a červenej čiapočky) končí: ... mali spolu veľa detí a žili šťastne až kým nezomreli. Z histórie si však pamätáme len nešťastné lásky. Helena a Paris (nie Hiltonová), Kleopatra a Cézar, Tristan a Izolda, Rómeo a Júlia, Ali Baba a 40 zbojníkov (alebo to nebola baba?!...), Peter a Lucia... zoznam je dlhý. Čo všetko je človek schopný urobiť kvôli láske? Opustiť vlasť, rodinu, seba. Prísť o rozum. Klamať, nenávidieť, intrigovať. Vraždiť, zabíjať iných či seba. Ba aj milovanú osobu (odpočívaj v pokoji Desdemona...). Čo je potom láska? Šťastie, či nešťastie? Úprimnosť, či lož? Rozum, či cit?
Je to jednoduché. Pre každého niečo iné. Má to však len jeden háčik. Následky. Najhoršia z nich je nenávisť! Urazená samoľúbosť prameniaca z vlastníckych pudov. Skutočnú lásku spoznáte vtedy, keď po jej „odchode“ vám bude nenávisť cudzia. Žiaľ, vtedy je už neskoro.
Láska je preč... dážď... na dlho zabudnutý úsmev.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)