Javorový vrtuľník

Z tvojej ruky

štartuje malý vrtuľník

bez pilota

bez zbraní

len tak

v zapadajúcich lúčoch

indianskeho leta

len tak si lieta.

Bájka...

Jedného skoroletného dňa sa po brehu potoka prechádzala žaba. V skutočnosti skackala z miesta na miesto, lebo ako všetci vedia, žaba sa nevie prechádzať. Bavila sa sledovaním rýb v potoku a na leteckej činnosti vážok nad jeho hladinou. Ani si poriadne nevšimla, že nie je na brehu sama. Len pohyb tieňa a šuchotanie nôh prezradili, že sa k nej priblížil štíhly červený škorpión. Zdvihla obočie a hneď si všimla, že s ním nie je niečo v poriadku. Ono to je tak, škorpióny stále nosia svoj "nepokoj" so sebou. Žaba mala už veľa skúseností so škorpiónmi, takže ju takéto správanie ani neprekvapovalo. Keďže jej bol tento článkonožec celkom sympatický, rovno sa ho spýtala:

- Už sa, prosím ťa, zastav a nevrť! Vidím, že ťa niečo trápi. Čo si taký neposedný?

Škorpión ešte chvíľu nevedel, čo s klepietkami no ukľudnil sa a smutným hlasom povedal:

-Ja toho tu mám plné klepetá! Tento breh mi už nevyhovuje. Predstavoval som si tu život úplne inak. Prosím Ťa, žabka, prevez ma na druhý breh. Ty si tá moja pravá záchrana.

Keď to žaba počula, zdvihla obočie (majú vôbec žaby obočie?), nervózne napravila okuliare na nose a odvetila:

- Tak to by mohol povedať každý! A ja tu nie som za účelom verejnej prepravy cez vodné toky.

Vedela, že preprava škorpiónov nie je až taká jednoduchá vec. Vždy je to risk v prípadoch, keď prepravovaný objekt má nebezpečne jedovatý "záväzok". Je to ako žonglovanie s odisteným granátom.
"Lenže ten škorpión je taký milý a sympatický.." - Behalo stále žabe po rozume.

- Nie! Je to nebezpečné! Čo keď ma zraníš? Ten tvoj "prívesok" mi naháňa strach!

Škorpióna to neodradilo, prosíkal, vyhrážal, sľuboval... až mu žaba, veriac v dobrú vec a pomoc priateľovi, podľahla.

Tak sa pobrali. Žaba a škorpión. Trajekt a cestujúci. Škorpión sa pohodlne usadil na chrbte plávajúcej žaby a vychutnával si cestu. Vietor priaznivý, vlnobitie prijateľné. Prúd potoka im pomáhal dostávať sa ďalej a ďalej. Potok nepatril medzi malé prekážky. Pre nich to bol veľtok ako Dunaj. Žaba ale nebola stále úplne vo svojej koži. Vedela, že táto preprava nie je celkom "kóšer". Nedarilo sa jej plávať naplno ako bola obyčajne zvyknutá. Preto aj plavba bola trochu neistá. Ešte neplávali dlho, keď sa zrazu dostali do silnejšieho prúdu a škorpiónom začalo nepríjemne natriasať. Dostal morskú nemoc a stratil istotu v nohách a... vtedy to prišlo! Do osudovej hry vstúpil jeho nebezpečný "prívesok". Zrazu sa dostal medzi "trajekt" a "cestujúceho". Predtucha sa naplnila. Poranená a paralyzovaná žaba sa len priškrteným hlasom spýtala:

- Prečoooo?

- Ja s tým neviem nič robiť. Keď ja mám takú "sprostú" povahu!- rezignovane zdôvodňoval škorpión. Na druhú stranu sa už ani jeden nedostal.

A ako to nakoniec dopadlo? Žaba sa ešte 7 mesiacov dostávala z paralýzy prísahajúc, že už nikoho nemieni nasledujúcich 7 rokov prevážať na "druhú stranu". A o škorpiónovi nikto už nepočul. Údajne zostal naďalej "uväznený" na svojom brehu.

Poučenie (každá bájka ho má priniesť):
"Nie vždy sa dozviete skutočný dôvod konania iných. Niekto vždy zostane nepoučiteľný."

Leto

Leto zložilo klobúk z hlavy

utrelo spotené čelo.

Zavrelo oči od únavy

nič iné už nevedelo.

Už ani malý krok.

Zbohom.

Tak, o rok...

Kvapky

jeseň plače na farebné listy

ako ty na moje ústa

boli sme si priveľmi istí

predsieň srdca pustá.

cítime to v objatí.

zamrznú slová

čo ak sa nevráti...?

začneme znova?

Zastavil sa čas

Na vine sú vločky

malé chladné a je ich veľa

napadali na končiacu sa jeseň

na nás, na naše srdcia

kryogénna hibernácia

zastavil sa čas

zostalo ticho

žiaden tlkot

žiadna správa

žiaden hlas

nič nie je počuť

ani hlas svojho srdca

teraz už nie

možno raz

možno

zastavil sa čas...

Krásne krátka

Ja viem, ty vieš,

dnes ma tu niet.

Neboj, neboj, neboj sa,

ja len občas

vypnem svet...

Písmená

... niekedy sú zakázané.

ako keby za to mohli.

P, R, E, P, Á, ..... aj Č

zrazu sú neželané

teraz už len pred samoškou

predavaju Nota Bene....

Veľká pardubická

Vzťahy sú ako dostihy a srdcia ako dostihové kone. Niektoré majú handicap. Vopred však nie je jasné ktoré zvíťazia. Ak by tomu tak bolo, skrachovali by stávkové kancelárie a návštevnosť by bola nulová. Sú tu však džokeji, ktorí dokážu aj s handicapovaným koňom vyhrať najťažší dostih. A ešte tie prekážky. Niektoré ľahšie, iné sakramentsky ťažké. Nie každý dostih býva pre všetky kone úspešný. Do cieľa sa dostanú len tie, ktoré prekonajú všetky prekážky. Dúfam, že Taxis už bol. Len neviem, či som ho prekonal...

Babie leto

Prečo na jeseň pricháza babie leto?
Prečo neprichádza rovno zima?!
Deti by povedali: - Preto!
Tou otázkou dostala si ma...

Možno, že pre posledný úsmev leta,
možno, že pre výber farby listov,
maliar Jeseň po obchodoch lieta
a objednáva vizážistov.

Anjel

... by Georgio Babulic

Včera mi volal najvyšší
že mu zmizol anjel najmilší
a či o tom niečo viem
Nemalo by zmysel zapierať
veď on vie všetko a stratil anjela
skrátka som mu povedal

Bože ty máš anjelov dosť
pre seba aj na vývoz
a mňa nemá kto strážiť
tak ma netráp!
Ty máš všetko čo len chceš
na čo si spomenieš
a tak som ti vzal bohužiaľ
najkrajšieho anjela

Každú chvíľu čakám krutý trest
ale s tebou sa to bude ľahšie niesť
hádam mi nezláme väz
S tebou by to menej bolelo
stavím sa že plné nebo anjelov
raz túži vidieť zem

Bože ty máš anjelov dosť
pre seba aj na vývoz
a mňa nemá kto strážiť
tak ma netráp!
Ty máš všetko čo len chceš
na čo si spomenieš
a tak som ti vzal bohužiaľ
najkrajšieho anjela

Budeme sa strážiť navzájom
Budeme sa strážiť navzájom

Druha zmena

Keď som bol malý, pýtali sa ma veľkí ľudia, ujovia a tety (tie sa na to pýtajú vždy), že čím by som chcel byť. Deti majú rôzne predstavy o pracovných náplniach jednotlivých povolaní. Vtedy sa mi páčilo, že po ulici chodí najväčšie auto aké som kedy videl a pri ňom pobehuje pár šikovných ujov. Závidel som im to veľké oranžové auto. Tak som chcel byť smetiarom. Našim to veľmi nevoňalo. Nechápem prečo!?
Vynálezcom ma tiež neuznali. - Veď môžeš vyletieť do vzduchu!
Tým pádom som mal zatrhnutého aj pyrotechnika, kozmonauta, letca, plynára a akrobata na trampolíne. Mrzí ma, že mi neprešiel ani automechanik a nočný zámočník. Škoda, mohla to byť zlatá baňa.
- Len sa ty pekne drž pri zemi a pracuj pekne s ľuďmi.
Preboha, hrobárom nie! Alebo mi chceli mi naznačiť, že poľnohospodárstvo je výhodné remeslo?! Po exkurzii na JRD to nevoňalo zase mne.
Kompromis: objavovať + zem = archeológ! Jednoduché počty ale nezrealizované. Archeológov bolo na túto krajinu dosť.
Pochopil som, že svetské povolania treba brať ako súčasť života a osudu. Svoje poslanie, byť užitočný z oblakov si spĺňam po svojom. Prešiel som si zoznam všetkých povolaní, od reálnych cez nereálne, antické, stredoveké, bájne, rozprávkové, či biblické.
Až som našiel medzeru v hierarchii nebeských funkcií. Tesár nechal dieru!
Zistil som, že každý človek má niekde svojho anjela. Celý deň nad ním drží ochranné krídla. Ten anjel toho má naozaj dosť. Niektorí anjeli majú na krídlach určite aj kŕčové žily alebo reumu. Tak aj oni si potrebujú niekedy urobiť "údržbu". Bieli sú preto, že cez deň ich táto farba na oblohe maskuje. A určite dobre. Videli ste niekedy cez deň lietať anjela? Nevideli. A ani v noci. Vtedy by ich malo byť vidieť. Biela v noci veľmi neúčinkuje. Z toho je jasné, že majú pracovné voľno. Kto sa potom stará o ľudí?! Sovy? Netopiere? Nočné mory?
Nie! Ja! Nočný anjel. Ak je niekomu smutno, alebo sa bojí, nech si pomyslí na mňa, napíše mi, alebo nech pošle SMS (cena SMS je účtovaná...). Zatiaľ je táto služba v skúšobnej prevádzke len pre mojich priateľov. Priznám však úprimne, roboty je veľa, žiadne odbory, na stravné lístky nemám nárok (že vraj v noci sa nemá jesť), hustá premávka (tie metly by mali zakázať) a ešte tu hore strašne fúka.
Takže držím druhú zmenu…

Javisko

Svet je ako veľké javisko, kde sa odohrávajú všetky tie komédie, drámy a tragédie, zahrané nami podľa knihy s titulom "Život". Sme scénaristi, producenti, maskéri, komparzisti, herci aj režiséri. Bez nároku na honorár či Oskara. Nie každý "kus" má však happy end. - Byť, či nebyť?...

Hlava

Na vysokej škole bolo fajn, aj keď sa to ničím nevyrovnalo gymnáziu. Tam človek "dozrieval". Na výške sa tváril, že mu bude patriť svetlá budúcnosť. Gymnázium bolo v mojom živote "akčnejšie".
Z vysokej školy som si odniesol pochopenie niektorých (mimovedeckoteoretických) teórií. Vždy ma bavilo skúmať javy a dávať im "teoretické" alebo "hypotetické" odôvodnenie príčin a dôsledkov.
Takže jednou hlavnou vysokoškolskou teóriou, týkajúcou sa procesov v študentovej hlave, bola "teória" chrobákov v hlave. Táto teória ma napadal pri pozorovaní správania sa spolužiaka Vladimíra M. (podobnosť s "celebritou" čisto náhodná) v rôznych, neopakovateľných, nepredvídateľných, nepravidelných a náhodných situáciách. Aj keď som úspešne absolvoval všetky prednáška, cvičenia, semináre a skúšky z psychológie, zistil som, že "všetko je inak"!
Žiadne poznatky klasickej, či modernej vedy sa nedali aplikovať na spolužiaka Vladimíra M. Správal sa a reagoval úplne inak ako sa očakávalo. Jediné, čo sa nemenilo bol neustály úsmev. Taký "popodfúzový". Dlho som, napríklad, nevedel pochopiť ako dokáže v pravidelných 20 minútových intervaloch po prednáške z filozofie opakovať slovné spojenie - Platón Balatón..., Platón Balatón... (dnes by mohol mať za tieto "výzvy" politické problémy národnostného charakteru s historickým dosahom). Aj som sa pokúšal pochopiť súvislosť antického filozofa s jazerom u našich južných susedov ale zlyhalo mi logické myslenie. Časom sa ukázalo, že Vladimír M. má záľubu v menách a priezviskách slávnych ľudí, osobností, pedagógov a študentov. Len svoje nevyslovoval. Dokázal si ich opakovať celé hodiny s rôznymi slovnými spojeniami. Alebo aj bez nich, dôsledne vyslovujúc jednotlivé hlásky a slabiky. To je ale len jedna vlastnosť Vladimíra M.. Bol úplne normálnym študentom okrem situácií ktoré sa mu zdali byť ťažko zvládnuteľné - telefonovanie, cestovanie domov na východ, telocvik a "vojenské predmety". Vtedy bol schopný pomýliť si lopatu s krompáčom. Doslovne! Ako kabaretné gagy to bolo pre nás zábavné, no v skutočnosti to bola skôr tragikomédia. Potom som zrazu na to prišiel. Na vine boli chrobáky! Chrobáky v hlave človeka. Máme ich všetci. Žijú vo svojich komôrkach medzi mozgovými závitmi, pobehujú po vybehaných cestičkách. Majú svoj systém, svoju logiku. Niektoré sú smutné, iné veselé, ďalšie huncútske alebo neposlušné. Niekto má aj zlých chrobákov. Neposlušných a lenivých. Vládne tam dočasné prímerie. Ale len do chvíle, keď je prímerie narušené nejakým neposlušným chrobákom. Začne robiť neplechu, potkýnať ostatných chrobákov, jazdiť v protismere, vykrikovať neslušné slová a vylepovať protichrobáčie plagáty.. atď., atď. Najprv z toho začne bolieť hlava lebo v nej hučí ako v úli. Potom to popletie reakcie človeka a začne hovoriť aj to, čo nechce. Alebo sa správa celkom ako posadnutý (chrobákmi).
Takéto "chrobáčie vzbury" sú potom predmetom skúmania v rámci JPP a podobných projektov. Mne z toho vychádza, že človek je bezmocný tvor v rukách (nohách) hmyzu. Na vine všetkých nevysvetliteľných správaní a tým vzniknutých problémov sú chrobáky. Z toho dôvodu by som si dovolil poopraviť známy výrok. a to asi tak "Za všetkým hľadaj CHROBÁKA!"
Yesterdaaaay... Dnes aj Zajtra.

Výber

Anjel a diabol,
cukor a bič
môžeš mať všetko
alebo nič...

Zabudnutý úsmev

Ľudia sú schopní urobiť úplne všetko pre dve veci: peniaze a lásku. Sú to dva diametrálne odlišné pojmy. Každý znamená niečo iné a predsa pre rôznych ľudí znamenajú to isté - "šťastie". Nie sú však navzájom kompatibilné, nemôžete ich chemicky zlúčiť, ich vzájomná reakcia by bola katastrofálna. Jedno je hmotné druhé abstraktné s hmotnými následkami.
Ako chlapec som podstatne viac času venoval (na rozdiel od dnešnej "plejstejšnovej" generácie) pobytu v mestskej knižnici a knihám samotným. Jedna poviedka mi obzvlášť utkvela v pamäti.
Mladý človek, túžiaci po bohatstve, moci a sláve, vymenil svoju schopnosť smiať sa za niečo neobvyklé. Schopnosť vyhrať každú stávku. Získal svoj "sen". Vyhrával všade kde sa len dalo. Vždy mal pravdu. Bol neomylný. Stačilo len uzavrieť stávku a o výsledok sa nemusel starať. Získal peniaze, moc a slávu. No úsmev na jeho tvári už nik nevidel. Postupne zistil, že niečo nie je v poriadku. Nech vykrúcal kútiky úst ako chcel, úsmev zmizol, zostala len smutná tvár. Navyše, už nikdy nestretol človeka, ktorému "predal" úsmev. Jeho úsmev sa stratil.

Komické je, že ľudia, ktorí majú dostatok "finančného šťastia" vidia okolo seba len usmievavé tváre... Ale ktorý z tých úsmevov je skutočný?

Nechajme peniaze peniazmi. Pozrime sa na druhý, "abstraktný" pojem. Láska. Jedna z najvyšších emócií. Koľko básní sa o nej napísalo? Koľko piesní zložilo? Koľko vojen sa kvôli nej viedlo? To nik nespočítal a ani počítať nebude. Večná téma. Zaujímavé je, že v biblii o láske Adama k Eve, nie je ani písmenko... Prečo? Možno, že jednoducho nemal na výber. Alebo láska ešte nebola patentovaná a neboli prideľované licencie. Takže neexistovala ani žiarlivosť. Láska prešla svojim „vývojom“. V rozprávkach je to jednoduché, tam to vždy (okrem troch kozliatok a červenej čiapočky) končí: ... mali spolu veľa detí a žili šťastne až kým nezomreli. Z histórie si však pamätáme len nešťastné lásky. Helena a Paris (nie Hiltonová), Kleopatra a Cézar, Tristan a Izolda, Rómeo a Júlia, Ali Baba a 40 zbojníkov (alebo to nebola baba?!...), Peter a Lucia... zoznam je dlhý. Čo všetko je človek schopný urobiť kvôli láske? Opustiť vlasť, rodinu, seba. Prísť o rozum. Klamať, nenávidieť, intrigovať. Vraždiť, zabíjať iných či seba. Ba aj milovanú osobu (odpočívaj v pokoji Desdemona...). Čo je potom láska? Šťastie, či nešťastie? Úprimnosť, či lož? Rozum, či cit?

Je to jednoduché. Pre každého niečo iné. Má to však len jeden háčik. Následky. Najhoršia z nich je nenávisť! Urazená samoľúbosť prameniaca z vlastníckych pudov. Skutočnú lásku spoznáte vtedy, keď po jej „odchode“ vám bude nenávisť cudzia. Žiaľ, vtedy je už neskoro.

Láska je preč... dážď... na dlho zabudnutý úsmev.

Dilema

si môj človek, alebo ja tvoj!?...
neviem sa v tom vysomáriť...
znie to však vlastnícky.
nie, tak nie! sme svoji...
alebo svojskí?!...
zasa som z toho jeleň (nie však paroháč) ...
ale určite sme "dualisti".
budeme vládnuť spolu!

napíš mi list...

Ono to nie je až také jednoduché, sadnúť a začať písať. Spomenul som si na školu, na hodinu slovenčiny, keď sme sa učili "písať listy". Veľmi jednoduché. Téma, úvod, jadro a záver. Plus všetky oslovenia a ukončenia. Takže je to "brnkačka". Samozrejme je potrebné ujasniť si, o aký "typ" listu má adresát záujem. A to môže byť rôzne. Ide o list úradný (byrokratický)? List matke? List "družobný", priateľovi z krajín socialistického bloku? Milostný list? Alebo list vlastníctva?...
A mám hneď dilemu. Budem musieť vyhovieť. Veď som sľúbil. No dobre. Ešte téma. hmmm... Správy z domova, zahraničné správy, ekonomika, šport či kultúra? Alebo veda a technika? A zase som na začiatku!...
Keďže som váha, nemám rozhodovanie jednoduché. Radšej by som mal byť strelec, vystrelím a niečo trafím. Lenže ja som váha! Takže idem na to oslovenie.

Vaša jasnosť ...

asi nie... trocha archaické, možno takto,

P.T. Súdružka bloggerka...

to je absurdita, vtedy blogy neboli, s "g" len gulagy... a to je asi niečo iné (alebo možno aj podobné, z blogov sa môže stať gulag, ak sa sami vyženiete do pustých končín netu, návratu často niet.)

Dear Mom...

radšej nebudem písať v inom jazyku, naposledy sa strápnili programátori Microsoftu, keď prezentovali novú súčasť operačného systému Windows Vista - rozpoznávanie hlasu a jeho prevod do textu. Počítač si robil čo chcel a z drahej mamky sa stala drahá teta. Nič nového pod slnkom - Viva Las Microsoft.
Ešte jedno oslovenie by som nepoužil...

Vážená zákazníčka....

to by som musel napísať, že adresát niečo vyhral, aspoň milión a poslať mu atrapu kľúča od auta. Nie! To nemá štýl.

Veľavážená...

trochu "sterilné", ak by som bol Oldřichom Novým alebo Františkom Krištofom Veselým tak to tam už je. ... moje dievčatko zaľúbené.

Skúsim teda aspoň tak:

Anjelik, chýbaš mi!

Záverečná

Schúlený pri bare
v dymovom opare
vidím sa na dne
svojho pohára.

Výpadok prúdu
rozohnal nudu
hlava mi spadne
havana dohára.

Dospieva PEHA
lúči sa neha
má dvierka zadné
ticho ich zatvára.

Infantilná detinskosť

Pred pár týždňami som bol nakupovať na víkend s priateľkou. Náhodou sme v hypermarkete stretli moju "starú" známu. Veľmi kráte stretnutie. Formálne ahoj a ako sa máš, ozvi sa niekedy.
Po čase som mal príležitosť prehodiť s ňou pár slov.
- Prieteľka? Sympatické dievča. Len ten pohľad... -
"Ten pohľad" som si vtedy nevšimol.
Samozrejme, ženy sú vnímavejšie a dokážu lepšie používať svoje receptory, senzory či snímače.
- Čo je s ním? Bol žiarlivý? - Napadol ma v prvom momente pud sebazáchovy.
- Nie. To nebol pohľad priateľky. Tak sa pozerajú manželky. Ale aj tak milujem tú infantilnú šalku od teba... -
Upsss. Pochopil som, že šiesty zmysel je daný do vienka naozaj len "slabšiemu pohlaviu" a zároveň som bol vďačný za taktné zmenenie témy.
- Ďakujem, teší ma to. A čo máš nové? - Zdvorilo som zakoktal.
- Dve podprsenky a nový vzťah s Programátorom (exmilenec). Zastav sa niekedy na kávu. - Usmiala sa. Popriali sme si pekný deň a šli každý po svojom.
Nemôžem si spomenúť ako vyzerala tá infantilná šálka...